o rodine:
Vavro Šrobár sa narodil 9.8.1867 v Liskovej v pokrokovej rímsko-katolíckej richtárskej rodine. Matka Mária, rod. Šeffer-Dvorská, /1839-1900/ dala život 12-tim deťom. Päť z nich zomrelo v prvom roku života, päť chodilo do škôl mimo obce.
Rodičia dali troch synov za kňazov.
Matka bola tichá, láskavá, podporovala chudobnejších, so služobníctvom zaobchádzala ako s členmi rodiny. Ich dom býval i obecným domom, schádzala sa u nich i obecná rada, boženíci a stránky.
Otec Štefan Šrobár bol najoblúbenejší a najschopnejší richtár. Richtárstvo zdedil po svojom otcovi Jurajovi Šrobárovi, ktorý bol richtárom 18 rokov. Pod správou Šrobárovcov sa obec veľmi zveľadila a rozšírila svoje územie odkúpením pozemkov z Likavského panstva. Tieto si občania rozparcelovali, čím sa z mnohých bezzemkov stali gazdovia. Upravovali sa potoky, gazdovské dvory, vysádzali ovocné stromy. Za zimných večerov čítali susedom články z novín, kalendárov a kníh.

súrodenci:
Ondrej, Jozef/kanonik, žil v Bratislave/, Ján/obchodník v Amerike/, Štefan/jezuita v Trnave/, Juraj/zomrel ako mladý kaplán/,Mária/slobodná žila v Pešti/.

životopis Vavra Šrobára:
Ako 5 ročný začal chodiť do rímko-katolíckej ľudovej školy. Vychovávali ho rodičia, učiteli, ale i verný a oddaný sluha Matej, ktorý ho učil orať , siať, kosiť, poháňať kone, chodili na voze po drevo do hory. V 1878 ho otec zapísal do štvorročného piaristického gymnázia v Ružomberku. V škole mal veľké problémy, pretože sa vyučovalo po maďarsky, čo on nevedel.
Hrával v liskovskej dychovej kapele na klarinete.Po ukončení 4 tried gymnázia odišiel študovať do Levoče, kde vychodil 5. triedu gymnázia v nemeckom jazyku.V štúdiách pokračoval v Banskej Bystrici 6. a 7. triedou gymnázia. Mesto sa mu páčilo, tu sa začalo prebúdzať jeho národné povedomie. V spoločnosti slovenských študentov recitovali Vajanského, spievali slovenské piesne, pripíjali na bratstvo, vernosť k národu. Pre národnostné nezhody medzi slovenskými a maďarskými študentami musel prestúpiť
do Levočského gymnázia do 8. triedy. Tu doučoval mladších gymnazistov, aby si privyrobil. Vynikal v matematike, písal najlepšie literárne práce. Schádzal sa so slovenskými
študentami, čítali slovenské časopisy, spievali slovenské piesne, za čo ich obvinili z panslavizmu /panslavizmus - hnutie v 19. a 20. storočí usilujúce sa zjednotiť slovanov
pod vedením cárskeho Ruska.
Maďarské vládnuce kruhy v Uhorsku považovali boj slovákov za národnostné práva za panslavizmus/. Z tohto dôvodu Vavra Šrobára nepripustili k ústnej maturitnej skúške a vylúčili ho zo školy. Vavro Šrobár v knihe “Z môjho života” píše: “Ale byť panslavom znamenalo odvahu, kus smelosti, vernosť k rodu.Pred úradmi a v spoločnosti panslav bol považovaný za nepriateľa vlasti, nepriateľa štátu, bol vlastizradcom - teda človekom stojacim mimo zákona. Toho bolo slobodno urážať beztrestne. Tomu úrady neposkytovali ochranu.
Panslav bol taký tvor, do ktorého mohol každý kopať, urážať ho a spravodlivosti sa nedovolal.Pre pansláva v Uhorskej krajine spravodlivosti nebolo. Strašný bol útlak slovenského ľudu a jeho jazyka za maďarskej vlády v 19.storočí.”
V roku 1886 odišiel dokočiť gymnázium do Přerova. Mal ťažkosti z učivom, pretože neovládal český pravopis a štylizáciu, nepoznal českú históriu a literatúru. Najťažšia
bola gréčtina. Musel hodne čítať a učiť sa. Avšak spolužiaci ho mali radi, profesori boli trpezliví, pomáhali mu. Na maturite obstál zo všetkých predmetov, len z gréčtiny mal reparát. V Přerove sa stal uvedomelým Slovákom,tu rástla jeho túžba spojiť Čechov a Slovákov do jedného celku. Zbavil sa strachu z maďarizácie. Odišiel do Prahy študovať medicínu.
Slovenskí študenti sa združovali v spolku Detvan, tu sa Šrobár zoznámil napr. s Kukučínom, s Tajovským, Nádašim, M. R. Štefánikom, ktorého neskôr podporoval.členovia prednášali svoje básne, pôvodné literárne práce, kritiky, referáty a.pod.
Po promócii za doktora lekárstva dňa 19.12.1898 zostal Šrobár v Prahe ešte rok a špeciálnymi kurzami si dopĺňal lekárske vedomosti.
V jeseni 1899 si najal v Ružomberku byt a začal s lekárskou praxou. Mal 32 rokov a 10.000,-korún študentských dlhov. Po pol roku sa oženil so snúbenicou so Strážnice.
Stal sa dobrým spisovateľom, organizátorom a schopným politikom. Spolu s Pavlom Blahom založili a vydávali v r.1898 až 1902 v Skalici časopis Hlas. Formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie - hlasistov. Predložili program, ako pozdvihnúť slovenský ľud z poroby a biedy, ktorý Šrobár energicky presadzoval. Jeho články a štúdie vyšli knižne r.1920 pod názvom “Boj o nový život”. Ďaľšie jeho diela: Ľudová zdravoveda/1909/, Z môjho života/1946/, Z otroctva vekov, román Svetlo v temnotách.
Pre búrenie a protištátnu činnosť bol v r.1906 uväznený v žalári kaštieľa sv.Žofie v Ružomberku, premiestnili ho do Segedínu na 1 rok. Aj po prepustení z väzenia pokračoval v činnosti pre národ. Počas 1.sv.vojny žil s manželkou v Dolnom Kubíne. Na oslavách 1.mája 1918 v Lipt. Mikuláši v hlavnom prejave žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, volebné právo, 8 hodinový prac.čas. Zhromaždenie prvý krát verejne vyjadrilo vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Za to bol 14.8.1918 Šrobár zatknutý a väznený v maďarskom meste Cegléde. Od polovice októbra bol prepustený, avšak pod policajným dozorom. Napriek tomu odcestoval do Prahy na zasadnutie Národného výboru. Okrem iných aj on podpísal manifest Národného výboru Lide československý, ktorý národom oznamoval, že máme svoju vládu, svoju samostanosť a nezávislosť, svoju Československú republiku. V rokoch 1918-1925 a 1945-1950 bol Šrobár poslancom, 1925-1935 senátorom Národného zhromaždenia v Prahe, predsedom klubu agrárnych poslancov. V rokoch 1918-1920 bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, súčasne minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, v r.1921-1922 minister školstva a národnej osvety, r.1922-1937 pedagóg
lekárskej fakulty univerzity Komenského v Bratislave.
Počas 2.sv.vojny organizoval protifašistický odboj, stal sa jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady. V r.1945-1946 bol ministrom financií a od r.1948 ministrom pre zjednotenie zákonov.
Zomrel 6.12.1950 v Olomouci, pochovaný je v Bratislave. Bol držiteľom mnohých vyznamenaní, v r. 1969 mu bolo udelené vyznamenanie Rad republiky in memoriam.

autor :	zdroj - Liskovská pamätnica
dátum vloženia :	15.06.2005
počet prístupov:	6881