Vždy sa mi pamäť zajakáva,
keď ťahám detstvo za šticu
a chlebník rokov – márna sláva –
nado mnou láme palicu.

Akože postáť na priedomí
rodiska domu, pažite,
keď náruč času už aj stromy
má bielou plachtou prikryté?

No aj tak prvô, čo mi pamäť
sťa dobrý pavúk v mysli tká,
je rázny Váh a v jeho vlnách
zázračný ostrov - Sihôtka,

kde chodili sme chytať hláče,
špehovať nahé dievčatá,
netušiac, že raz aj tú krásu
počítač času poráta.

A z druhej strany chrbát Mnícha
a v jeho bruchu – jaskyňa,
no tma, čo v nej sme nahmatali,
nebola celkom nevinná.

Lisková moja – nevesta detstva!
Boh ti dal lesov na vence –
Cmíňovú, Jamník, Chočariská,
na cestu hodil – Čerence!

Cmíňová cmíňa, z dychu míňa
a detstvo je už pravekom,
však cesta na Choč rovnako je
stotisíc krokov ďaleko.

No aj tak na nej sto ráz denne
mohutne ktosi zapíska,
možno, že vietor, možno vlaky,
alebo niekto z ihriska,

kde futbal je chod každodenný,
kde zelenie sa krásny stôl
a kde som často z piatich šancí
súperom strelil jeden gól...

Konečne ľudí dotkol som sa,
úprimných, krásnych, žičlivých,
a tak som sa aj dostal k sebe,
veď navždy budem jeden z nich.

Do tejto básne vstupujú mi,
a moja pamäť neverí,
že mnohým z nich už požehnala
pokojná hlina v cmiteri.

Život je predsa prirodzenosť
a krása jeho dôstojná
do hĺbok mieri veky vekov,
no nedotkne sa nikdy dna.

Prorokom býva doma ťažko –
vyrývam pravdu hlboko...
No ťažké je to najmä preto,
že domov sám je prorokom!

Lisková moja – studnička detstva,
čo vsakuje mi do básne,
drž si svoj oheň statočnosti,
nech plameň z neho nezhasne!

autor :	Jaroslav Rezník
dátum vloženia :	13.06.2005
počet prístupov:	5712