Zachcelo sa mi živú báseň
chlebíkom veršov nasýtiť,
aby jej odkaz ako Kristus
bol na kríž Slova pribitý.

Akže je detstvo mierou vecí,
na jeho prahu začínam,
a predo mnou sa hneď rozprestrie
zázračnovečná krajina.

Na okno mojej detskej izby
nečujným dychom zaťuká,
akoby chcela tichou nehou
Poláskať svojho pravnuka.

A potom pred zrak chlapca vstúpi
majestát Choča mohutný,
akoby náhle všetci žreci
zahrali chorál na lutny.

Ten obraz dodnes v básni nosím
a do srdca mi preniká
ten mocný vrch, to naše knieža,
slovenský kráľ a vladyka.

No chcel som sa s ním bližšie spoznať,
dotknúť sa jeho postavy,
na jeho plecia vyhupnúť sa,
slovenské výšky osláviť.

A tak som zobral krajec chleba
do plátenného ruksaku,
studničky cestou spievali mi
až ku prvému oblaku:

Cmíňová, Jamník, Chočariská,
Zábrežie, Spuštiak, kosodrevie
vo dne i v noci,
keď sa blýska
- kto nezažil, tak ten to nevie,
kde sídlia sveta nádhery...!
No kto tam bol a zaspieval si
a s tichom v krvi svojich žíl
sa so skalami pomodlil -
naveky vekov uverí!

Takže už viem, kedy si Choč
oblakmi fajku napcháva
a ako spieva v jeho hrudi
slovenská vrúcna zástava.

Takže už viem, kedy si Choč
nafarbí bradu do biela
a potom vietor ako posla
nad štíty Tatier posiela.

Buď pozdravený, Dedo Vševed!
S radosťou k tebe chodíme
a s láskou ako do chrámu...
Tak nám daj silu, náruč umu,
Nechže nás práve ako teba,
tie tvoje bralá, kosodrevie
zúrivé vetry nezlámu!

Buď pozdravený, Choč náš slávny!
Strmé sú prte na tvoj vrchol,
ťažké je vyniesť ducha na horu...
No najťažšie je vyniesť k tebe
úprimnú báseň
- a jej pokoru.

autor :	Jaroslav Rezník
dátum vloženia :	28.07.2010
počet prístupov:	2128