Obecné insignie  |  Skalná päsť  |  Kameňolom  |  Mohylky  |  História obce
www.liskova.sk
Dnes je : 15.11.2018, meniny má :  |  Ste náš 000000 návštevník     


naj naj naj
články ...


 najnovší
 najčítanejší
 najmenej čítaný
 najviac foto

Predpoved pocasia :: www.meteo.sk


Štátny archív



Kestúcke roky pána farára Jozefa Šrobára

Spomienka na slovenského verejného činiteľa a cirkevného hodnostára


Meno kestúckeho rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Šrobára som prvý-krát počul začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia od svojich starých rodičov: spomínali ho iba v dobrom aj po vyše tridsiatich rokoch, čo odišiel z Kestúca. Akoby neboli mysleli na neho s láskou, veď on ich sobášil a krstil aj ich deti. Môjho otca v roku 1912 a matku o dva roky neskôr, v roku 1914. Môj starý otec z matkinej strany vedel, že jeho brat „bol velikým človekom” na Slovensku. Áno, starší brat J. Šrobára bol Vavro Šrobár, ústredná postava slovenskej politiky počas prvej Česko-slovenskej republiky, prvý splnomocnený minister pre správu Slovenska, lekár, pedagóg, publicista, spisovateľ a národovec.
O kestúckom katolíckom farárovi J. Šrobárovi som sa neskôr viac doz-vedel z cestopisu známeho slovenského spisovateľa, klasika Jozefa Gregora Tajovského „Z Martina na Kestúc”. Spisovateľ bol v roku 1902 cez trojdňové turíčne sviatky v Kestúci, hosťom Jozefa Šrobára. O tejto udalosti sa ešte neskôr zmienime.
Dnes už v máloktorých kestúckych rodinách spomínajú meno pána fará-ra J. Šrobára. Generácie, ktorým bol dušpastierom, už vymreli, a tí nie-koľkí, ktorých krstil, si naňho pamätať nemôžu už ani preto, lebo z Kes-túca odišiel po takmer dvadsaťročnom pôsobení v r. 1919. Hádam i pre toto je oprávnené spomenúť si na človeka, ktorý - Tajovského slovami - zdokonaľoval Kestúčanov vo viere a podnecoval ich „zachovať i ďalekým potomkom svoju reč slovenskú”.
Jozef Šrobár sa narodil 4. decembra 1873 v obci Lisková v okrese Lip-tovský Mikuláš v pokrokovej rímskokatolíckej richtárskej rodine. O jeho rodine a detstve vieme pomerne veľa z monografie brata Vavra Šrobára „Z môjho života”, ktorá vyšla v Bratislave r. 1946. Z nej sa môžeme doz-vedieť, že matka Mária, rod. Šefferová-Dvorská (1839-1900) dala život dvanástim deťom. Päť z nich zomrelo v prvom roku života. Rodičia dali všetky svoje deti študovať, z nich traja synovia sa stali kňazmi. Osud odvial jediné dievča v rodine Máriu do Pešti, kde žila slobodná a odkiaľ často navštevovala svojho brata v Kestúci. Hlava rodiny Štefan Šrobár (1836-1911) bol obľúbeným a schopným richtárom. Richtárstvo zdedil po svojom otcovi, ktorý richtárčil v Liskovej celých 18 rokov. Pod sprá-vou Šrobárovcov sa obec veľmi zveľadila a rozšírila svoje územie odkú-pením pozemkov susedného panstva.
Jozef Šrobár ako päťročný začal chodiť do miestnej rímskokatolíckej školy. Okrem rodičov ho vychovávali učitelia, ale i verný a oddaný sluha Matej, ktorý ho spolu s jeho bratmi učil orať, siať, kosiť, poháňať kone. J. Šrobárovi preto nikdy nebola cudzia sedliacka práca, ktorú si ctil a uznával - ako uvidíme - aj počas pôsobenia v Kestúci. V r. 1882 ho otec zapísal do štvorročného gymnázia v Ružomberku, kde sa vyučovalo v maďarčine. (Jeho brat Vavro pre nedostatok znalosti jazyka musel opus-tiť toto gymnázium.) Jozef svoje gymnaziálne štúdia dokončil v Trnave a po úspešnej maturite v r. 1892 začal študovať teológiu v Ostrihome, kde ho potom r. 1896 vysvätili za kňaza. Počas pobytu v Ostrihome často navštevoval okolité Slovákmi obývané obce a tu pôsobiacich sloven-ských katolíckych farárov, s ktorými udržiaval priateľské kontakty. Obľú-bil si aj obyvateľov Hute, Kestúca a Čívu, ktorí dostali kus miesta v jeho srdci. Preto niet sa čo čudovať, že po trojročnom pôsobení v Opatov-ciach (pri Zlatých Moravciach), kde bol kaplánom a neskôr administráto-rom, r. 1900 s radosťou prijal ponúknutú faru v Kestúci, ktorá osirela po smrti tiež slovenského farára Jána Šorcza. (Cirkev rešpektovala jazy-kové potreby ňou spravovaných obcí väčšmi než štátna správa. Hoci v Kestúci každý občan dobre hovoril maďarsky, obsadila tamojšiu faru Slovákom. Vďaka tomuto postoju cirkvi J. Šrobár sa ako Slovák sa do-stal do Kestúca).
Po dvojročnej činnosti J. Šrobára v Kestúci ho navštívil J. G. Tajovský spolu s národopiscom Andrejom Halašom. Spisovateľ nadšene píše o svojej návšteve: „Tu sme (na fare) v centre kestúckych Slovákov! Pán-boh ich požehnaj!” Potom predstaví pána farára čitateľovi: „Je mladý, asi tridsaťročný, silný chlap, rodák z Liskovej. Je povedomý Slovák, ti-chý, ale tým dôslednejší a vytrvalejší borec maďarizačných klepcov sto-lice a jej panákov. Práve bol dostal už ktovie koľký prípis od stolice, v ňom mu vyhadzujú na oči, že za dva roky nič nedokázal na poli poma-ďarčenia Kestúca, ba naopak, ešte kazil, preto teda aby nabudúce s ce-lou oddanosťou pracoval na pomaďarčení Kestúca. Takto doslovne. Vi-díte! A potom sa vyhovárajú, že nás oni chcú iba po maďarsky naučiť a že nám neberú materinskú reč.
- Čo, reku, vy na to?
- Odložím to na - príslušné miesto, - vyslovil sa pán farár.
- To je chlap! Daj nám ich, bože, viac!”
V čase Tajovského návštevy v Kestúci bol hosťom pána farára aj jeho 66-ročný otec v liptovskom kroji a sestra-slečna Mária z Pešti. „Bratsky stískali sme si ruky, že sa toľko povedomých Slovákov raz na Kestúci zišlo…” - píše Tajovský vo svojom cestopise. Spisovateľ sa natoľko spriatelil s otcom pána farára, že na druhý deň (v nedeľu) sa spolu vy-dali horou pešo do susednej slovenskej dediny Huť.
Jozef Šrobár - ako to vysvitá z jeho celoživotného diela - venoval veľkú starostlivosť mládeži. Po príchode do Kestúca - čo nám prezradí tiež Tajovský - tak súdil, že „mládež je trochu rozpustilá. Šuhajci veľmi mladí počínajú chodiť na zálety,“ píše spisovateľ, „alebo po dedine spevom nočnou hodinou. Teraz už, pravda, menej, lebo farár brojí proti tomu a založil im spolok”. V tomto Krúžku mladých sa pán farár - nakoľko v ško-le sa vyučovalo po maďarsky - zaoberal jeho členmi výlučne po sloven-sky. Tento krúžok existoval až do roku 1947, pravda, neskôr jazykom zamestnávaní mladých nebola výlučne slovenčina.
Jozef Šrobár mal popri dušpastierskej činnosti a výchove mládeže plné ruky práce aj pri iných každodenných povinnostiach. Starostlivo sledo-val napríklad hospodárenie na majetku fare, ktorý dal do prenájmu a ktorý zabezpečoval najväčší podiel jej príjmov. Na žiadosť jeho pred-chodcu, už spomínaného Jána Šorcza, r. 1868 ostrihomská kapitula da-rovala fare 40 jutár ornej pôdy a 30 jutár paše. Okrem tohto fara mala aj tri vinice, z ktorých najväčšiu (2200 siah) vysadil „na Čurgove” r. 1904 pán farár Šrobár. Niet sa preto čo čudovať, že na kestúckej fare bolo zavše dobré, znamenité víno, o ktorom napísal chválospev aj J. G. Ta-jovský a neskôr aj známy slovenský archeológ a publicista, inžinier Šte-fan Janšák, ktorý bol r. 1917 bol častým hosťom kestúckeho farára.
Farár J. Šrobár už od počiatku svojho pôsobenia v Kestúci popri svojej kňazskej činnosti zastával aj akúsi funkciu hospodára obce. Do roku 1904 mala obec jednu školskú budovu s dvoma učebňami. Pán farár sa vo veľkej miere zaslúžil o výstavbu druhej, tzv. „veľkej školy” so štyrmi učebňami, ktorá, pravda, rozšírená a zmodernizovaná dodnes slúži obci. Nakoľko išlo o cirkevnú školu, pozemok k jej výstavbe darovala ostri-homská kapitula a potrebnú sumu, takmer 12 tisíc korún, ako pôžičku na desať rokov poskytla školskej stolici „pokladnica nadácie kostola”. Stavebné práce boli dokončené r. 1905 a pri škole vybudovali aj dva u-čiteľské byty, ktoré aj v súčasnosti slúžia svojmu pôvodnému poslaniu.
Popri duchovnom pozdvihnutí kestúckych veriacich Jozef Šrobár kládol veľký dôraz i na zlepšovanie ich sociálnych pomerov. „Povzbudzoval ľu-dí na sporivosť, nahováral ich na lepší a krajší život, zakladal pre nich družstvá…” - písali o ňom Katolícke noviny pri päťdesiatom výročí jeho kňazskej činnosti. Z jeho iniciatívy sa r. 1909 založilo „Spotrebné druž-stvo Kestúc a jeho okolie” (neskoršie pomenované „Hangya”), ktorého cieľom bolo zásobovanie obce lacným a kvalitným tovarom a predaj nadbytočných poľnohospodárskych plodín. Družstvo založilo 451 členov, ktorí zabezpečili základný kapitál v hodnote 4250 korún. Majetok druž-stva tvorila jedna predajňa so zmiešaným tovarom a jedna krčma. Za predsedu družstva si členovia na návrh pána farára jednohlasne zvolili uznávaného gazdu Pavla Minczéra a za výkonného predsedu učiteľa Jozefa Hodásza. O tri roky neskôr, r. 1912, taktiež z iniciatívy pána fa-rára, založili aj miestne úverové družstvo, ktoré zohralo mimoriadne dô-ležitú rolu v hospodárskom rozvoji Kestúca. Podporovalo v prvom rade poľnohospodárov, ale i remeselníkov. Pán farár usmerňoval činnosť obidvoch družstiev až do svojho odchodu z obce r. 1919.
Pripomeňme ešte návštevu Tajovského, ktorý s peknými zážitkami a úprimnými dobroprianiami sa vracal v turíčny pondelok z Kestúca: „…prajem šľachetnému rodoľubovi pánu farárovi, aby sa v Kestúci dožil sto rokov, a vy, bratia drahí, jeho sa držte, jeho poslúchajte…” Pán fa-rár sa, žiaľ, nedožil sto rokov, tobôž nie na Kestúci. Po návšteve spiso-vateľa však pobudol v tejto pilíšskej obci ešte ďalších a neľahkých 18 rokov. S trpkosťou prežíval všetky maďarizačné úsilia štátnej správy, ale i cirkvi. Trpel aj pre útoky na svojho staršieho brata Vavra, ktorého pre búrenie a protištátnu činnosť v r. 1906 uväznili v žalári v Ružomber-ku, kde vtedy pôsobil ako lekár. Z tohto žalára ho po roku na ďalší rok premiestnili do povestnej väznice v Segedíne, odkiaľ sa mohol vrátiť domov až r. 1908. Vavro Šrobár bol internovaný aj r. 1918 v Cegléde.
Jozef Šrobár vo svojej práci nikdy nehľadal ľahšie riešenia, aby zvolil si ťažšiu cestu. Za každých podmienok chcel byť vzorným kňazom, svoje povinnosti plnil vždy statočne, nepozerajúc na ťažkosti a prekážky. Ne-bol by to musel tak robiť, ako o tom píše už spomínaný archeológ-publicista Štefan Janšák vo svojej knihe Posledný suplikant, ktorá vyšla r. 1973 v Bratislave. „Pán farár Šrobár mohol byť vtedy asi 50- ročný (v r. 1917, v čase návštevy Janšáka mal 44 rokov - pozn. red.). Hoci jeho funkcia poskytovala mu veľa príležitosti, aby nehybne sedel na svojej fare, neoddal sa sladkej záhaľke nečinnosti, ale vždy sa zaoberal neja-kým vážnym problémom. Boli to otázky týkajúce sa správy jeho cirkev-nej obce, tie však riešil v takom duchu, ako keby jeho pôsobiskom bola nejaká čisto slovenská dedina v Liptove”. Š. Janšák predstavuje svojho hostiteľa ako pokojného, no rozvážneho človeka so „zlatým srdcom”, ktorý si nadovšetko ctí mienku iných, ale svoje, treba aj odlišné názory, nezamlčí. „Oheň vášnivého debatéra, akým sa jeho brat Vavro priam spaľoval, jemu celkom chýbal. Takmer sa nám ospravedlňoval preto, že si dovoľuje pozerať sa na veci ináč, než my, mladí. Suma sumarum, keď som zvážil a posúdil všetky vlastnosti nášho hostiteľa, musel som kon-štatovať, že mám pred sebou kňaza, ktorý svojimi vrodenými darmi i hodnotami získanými výchovou ďaleko prevyšuje požiadavky kladené cirkvou na pastierov ľudských.“
J. Šrobár bol spoločenským človekom. Nežil izolovane na svojej fare. Bol častým hostiteľom návštevníkov nielen z Horniakov, ale i zo sused-ného Ostrihomu a okolitých obcí. On sám sa tiež často vydával na krat-šie-dlhšie cesty. Budapešť vzdialená od Kestúca na necelých 40 kilo-metrov bola častým cieľom jeho cestovania. Nechodieval tam iba kvôli sestre. Zapojil sa totiž aj do slovenského spoločenského života tohto hlavného mesta Uhorska. Často ho sem pozývali vedúci Slovenského katolíckeho delníckeho kruhu, ktorý založil kňaz Eduard Šándorfi (1869-1936) v roku 1902. Zápisnice svedčia o tom, že ho sem pozývali spolu s kňazmi z okolitých slovenských obcí na všetky dôležitejšie podu-jatia robotníckeho kruhu a on tieto pozvánky opätoval. Na týchto ak-ciách sa mu naskytovala možnosť zoznámiť sa s najvýznamnejšími a najvzdelanejšími vedúcimi osobnosťami budapeštianskej slovenskej in-teligencie, s politikom a publicistom Milanom Hodžom, jazykovedcom Samuelom Czambelom, publicistom a kritikom Františkom Votrubom, už spomínaným E. Šándorfim a inými slovenskými osobnosťami.
Dnes už iba z cirkevných dokumentov sa môžeme dozvedieť, akými úc-tyhodnými skutkami sa J. Šrobár zapísal do histórie Kestúca i jeho du-chovného života. V rukopisnej knihe fary Historia Domus nasledovník J. Šrobára na kestúckej fare Dr. Jozef Vándor s uznaním píše o tom, čím všetkým sa zveľadil napríklad kestúcky kostol sv. Klementa počas pôso-benia jeho predchodcu. Sú to o. i. dva vedľajšie oltáre, ďalej v kostole iba nedávno vymenené lavice, ktoré dal zhotoviť namiesto starých vyre-závaných lavíc, alebo r. 1905 v Stoličnom Belehrade od majstra Gyulu Szalayho zakúpený organ. R. 1911 taktiež J. Šrobár zakúpil namiesto puknutého umieračika nový zvon. (Spomedzi troch zvonov tento jediný sa zachoval podnes, dva veľké zvony počas prvej svetovej vojny odviezli na vojnové účely a dnešné sú iba ich kópiami). Obec pánovi farárovi môže vďačiť i za terajšiu rozlohu cintorína, ktorý sa mu r. 1911 podarilo rozšíriť výmenou cirkevných a súkromných pozemkov.
Oproti spomínaným materiálnym zásluhám však kestúcky kňaz zanechal hlbšie stopy v dušiach kestúckych katolíkov. Ako národovec sa neuspo-kojil s pomermi, v akých sa tu ocitol. Keď prišiel do Kestúca, - ako sa píše v Katolíckych novinách v spomienke na neho - „pri nastúpení na svoje miesto nemal koho spovedať po slovensky. Po roku nebolo tam človeka, ktorý by sa bol chcel vyspovedať v reči maďarskej.“
Jozef Šrobár počas Maďarskej republiky rád r. 1919 prežíval najťažšie obdobie vo svojom živote. Na jar tohto roku ho ako rukojemníka interno-vali maďarskí boľševici a hrozili mu smrťou. Jeho brat Vavro Šrobár, ktorý bol vtedy už ministerstvom Československej vlády s plnou mocou pre Slovensko, urobil všetko, aby zachránil život svojho mladšieho bra-ta. V záujme tohto sa zišiel 5. mája 1919 v Komárne na tajnom rokovaní s vodcom Maďarskej republiky rád Bélom Kunom. Výsledkom rokovania bolo, prepustenie Jozefa Šrobára na slobodu, ktorý sa potom rozhodol opustiť Maďarsko. S ťažkým srdcom opúšťal Kestúc - a ako mnohí iní predstavitelia slovenskej inteligencie žijúcej v Budapešti a okolí - aj on odišiel do novej vlasti, prvej Československej republiky. Tu ho čakali nové, priaznivejšie možnosti, dokonca kariéra verejného činiteľa a cir-kevného hodnostára. Po krátkom pôsobení v Tekovskej Novej Vsi osud ho r. 1925 zavial do Bratislavy, kde sa o dva roky neskôr stal kanoni-kom. Časom ho zlákala aj politika, stal sa reprezentantom ideológie a politiky Slovenskej národnej strany, ktorá stála na čele slovenského autonomistického hnutia. Dokonca v r. 1928-29 bol aj členom jej pred-sedníctva. (V politike sa dvaja bratia rozchádzali, Vavro Šrobár bol bez-výhradným zástancom centralizmu a čechoslovakizmu, prívržencom T. G. Masaryka a ministrom československej vlády).
V popredí pozornosti J. Šrobára - ako sa to prejavilo i v jeho pôsobení v Kestúci - stála vždy mládež. Nečudo, že sa v Bratislave stal spoluzakla-dateľom katolíckeho skautingu a bol dlhoročným starostom Ústredia slovenského skautingu a funkcionárom katolíckej telovýchovnej organi-zácie Orol. Venoval sa práci za mládež aj v Slovenskej lige, ktorá svo-jou činnosťou podchytila práve tie široké vrstvy mládeže, ktoré žili za hranicami, alebo na národnostne zmiešanom území a takto nemali mož-nosť v slovenskom prostredí upevňovať svoje slovenské povedomie, pestovať slovenský jazyk a kultúru. Dlhé roky zastával aj funkciu pod-predsedu Ústredného družstva v Bratislave. Vyvrcholením jeho politickej kariéry bolo poslanectvo v autonómnom sneme a v rokoch 1939-45 v sneme Slovenskej republiky. Počas bratislavského pôsobenia je výz-namná aj jeho publicistická činnosť. Prispieval do katolíckych a iných novín a uvádzal osvetové prednášky v rozhlase.
Jozef Šrobár sa r. 1946 dožil 50. výročia svojho kňazstva a pri tejto prí-ležitosti 29. a 30. júna obetoval Pánovi zlatú svätú omšu v rodnej Lisko-vej a v bratislavskom dóme, kde slúžil sv. omšu za účasti mnohých cti-teľov, známych i príbuzných, medzi ktorými bol aj brat Vavro, vtedajší minister financií.
O tri mesiace neskôr, 29. septembra 1946, dotĺklo zlaté srdce Msgr. ka-nonika Jozefa Šrobára, ktorý nikdy nezabudol na Kestúc, kde prežil dvadsať plodných rokov, kde sa obohatil o toľko životných skúseností a pritom nezabudol ani na kestúckych katolíkov, pre ktorých urobil všetko, čo sa za vtedajších okolností urobiť dalo.
Nezabúdajme na tohto rodomila, jedného z najlepších slovenských kňa-zov, na človeka vzácnych vlastností. Nezabúdajme aspoň na jeho meno!


Zoltán Bárkányi



www.luno.hu



Foto: Z. Bárkányi a archív
Literatúra:
J.G. Tajovský: Z Martina na Kestúc. Zlatý fond. Tatran 1974.
Štefan Janšák: Posledný suplikant. Bratislava 1973.
Slovenský biografický slovník. SAV. Bratislava. 1983.
Dejiny Kestúca (Školská príručka), Red. Paula Radovičová. Kestúc, 2001.
Katolícke noviny, 1946. č. 25. a 39.
Anna Kováčová: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867-1918)
Historia Domus. (V rukopise.)


autor : Zoltán Bárkányi
dátum vloženia : 11.01.2008
počet prístupov: 3655



späť


© Obecný úrad Lisková 2005 ®