29. augusta 1944 na strednom Slovensku vzniklo slávne Slovenské národné povstanie (SNP), keď Hitlerovské vojská začali obsadzovať Slovensko. SNP bolo jedným z najväčších ozbrojených protifašistických vystúpení v Európe.

Počas neho sa vytvorila Slovenská národná rada (SNR) ako mocenský, ústavný, vládny a výkonný orgán, ktorý mobilizoval všetky sily do vyzbrojeného boja v SNP. Tiež formovala deklaráciu a jej vyhlásenie 1. septembra 1944, ktorej predchádzala „Vianočná dohoda“ z decembra 1944. Predsedom SNR bol liskovský rodák MUDr. Vavro Šrobár.
SNR ustanovila vojenské ústredie a jeho štáb pod vedením brigádneho generála Jána Goliana do 7.10.1944 a od toho dňa brigádneho generála Rudolfa Viesta ako veliteľa 1. Československej armády na Slovensku a majora GŠT Júliusa Noska ako náčelníka štábu.
SNR prepustila všetky fašistické organizácie a aparát vojnového Slovenského štátu. V mestách a obciach sa stali ľudovými orgánmi národné výbory a ľudové milície pre poriadok a ochranu občanov. Sídlo SNR, veliteľstva 1. Československej armády na Slovensku a hlavný štáb partizánov na Slovensku bol v Banskej Bystrici. V SNP bojovalo 60 tisíc vojakov, 20 tisíc partizánov a 40 tisíc členov národných výborov, ľudových milícií závodných výborov a 8400 bojovníkov zo zahraničia ako z Ruska, Česka, Poľska, Bulharska, Juhoslávie, Francúzska, Anglicka, USA, Rumunska, Maďarska, Nemecka a iných. Väčšinu výstroja a výzbroja bolo poskytnutých zo Sovietskeho zväzu, USA a zo zásob Slovenskej armády na území SNP. Nebol dostatok lietadiel (len 37 kusov), chýbala výstroj, výzbroj, tanky, bojové vozidlá, nákladné autá a iné. Boje v SNP boli veľké a ťažké proti veľkej presile nepriateľa. Proti bojovníkov v SNP Nemci nasadili 6 divízií (asi 40 tisíc mužov) vojakov Wermachtu, zbraní SS, domobrany, POHG podporovaných tankami a letectvom. Na strane povstalcov padlo viac ako 10 tisíc bojovníkov, z toho 2500 partizánov, 5300 obetí pochovaných v masových hroboch, 13 tisíc bolo odvlečených do koncentračných táborov a počas bojov Nemci vypálili 60 obcí a 82 čiastočne vážne poškodili. Veľké obete za našu slobodu priniesli aj Sovietsky ľudia v čase SNP a oslobodzovaní našej vlasti. Do SNP išli masovo a uvážlivo. Na povstalecké územie v SNP bola zo Sovietskeho zväzu prepravená 2. Československá paradesantná brigáda, ktorá bola rozmiestnená na rôznych bojiskách Slovenska. Povstaniu výrazne pomohli vojenské misie Sovietskeho zväzu a USA pri veliteľstve 1. Československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Dôležitým dokumentom po oslobodení Slovenska bol „Košický vládny program“, ktorý riešil otázky štátneho života na Slovensku.

Z Liskovej sa Povstania zúčastnilo 135 občanov, medzi nimi napr. MUDr. Vavro Šrobár – predseda SNR, generál Slovenskej armády in memoriam Jaroslav Šolc – člen hlavného štábu partizánov na Slovensku, nadporučík Štefan Demko – vysadený s partizánskou skupinou v Liptovskej Osade 24.7.1944 a iní.
Podľa mobilizačnej vyhlášky nastúpili oddaní bojovníci do kasární v Ružomberku a k partizánskym skupinám v Liptovskej Osade, Liptovskej Lúžnej, Liptovských Sliačoch a inde. Niektorí občania nastúpili vojenskú službu aj na VLČSA v Banskej Bystrici.

V strede obce, kde je teraz kultúrny dom bola veľká drevená budova zvaná „Haláš“, ktorá v minulosti slúžila na prechodné ubytovanie priekupníkov s povozmi. Nemci ju obsadili a zriadili v nej autoopravovne. Pred budovou boli pristavené dva tanky. Prieskumné hliadky v okolitých lesoch vykonávali kontroly a hľadali partizánov. V novembri 1944 podpálili pastiersku kolibu pod Kopou a Hviezdoslavovu útulňu na strednej Poľane pod Chočom.Neodvážili sa však vstúpiť do jaskyne a práve tam sa skrývali niektorí občania s rodinami a aj partizáni. Informácie o pobyte partizánov vyžadovali aj od občanov, tí im ale neodpovedali pravdivo. Pri moste cez Váh do Nižovsia si Nemci vybudovali provizórne letisko na pristávanie malých lietadiel. Často v nich odvážali ryby ulovené z Váhu pomocou ručných granátov. Dve až tri lietadlá pristávali medzi vŕbami, kde bývali aj odstavené. Keď sa o tom dozvedeli naši delostrelci spoza Ostrého, spustili na ne paľbu, pri ktorej jedno lietadlo zhorelo.

Veliteľstvo Nemeckej posádky (Ortskomando) bolo na Vyšnom konci v dome Štefana Sliačana st.. Nemci ho podozrievali zo spolupráce s partizánmi a preto ho odviezli do Lúčok do priestoru Šiare, kde ho zastrelili. O niekoľko dní ho jeho syn tajne previezol na liskovský cintorín, kde ho pochovali bez kňaza za prítomnosti občanov. Pobyt občanov bol povolený len za denného svetla. Na vchodových dverách každého domu bol zoznam obyvateľov domu potvrdený pečiatkou obecného úradu. Podľa neho a podľa preložených občianskych preukazov Nemci vykonávali kontroly. Nezapísané osoby boli zaistené a odvezené na vyšetrovanie na Gestapo v Ružomberku. Strážené boli aj prístupové cesty, prechod občanov bol povolený len na „paschieschein“ miestneho nemeckého veliteľstva (prevoz nemocných, odchody do práce, prevoz potravín a pod.) Ani plač blízkych príbuzných neobmäkčil srdcia zaťatých nemeckých stráží, ktoré hnali svoje obete na neznáme miesto vyčerpaných, hladných, chatrne oblečených. Nik sa im nesmel prihovoriť ani im podať jedlo.

Od Liptovského Mikuláša, kde dva mesiace stál front bolo najmä po nociach počuť streľbu z kanónov a mínometov. Partizáni a bojovníci prepadávali nemecké stráže, autokolóny, železničné transporty, prerušovali železničnú trať a tým obmedzovali presuny Nemeckých vojsk. Tak sa stalo aj 4. novembra 1944, keď partizáni vyhodili pri starej železničnej stanici v našej obci železničný most. Pri výbuchu bol poškodený aj rodinný dom Antona Surového, železničná stanica a bola prerušená železničná preprava. Nemci občanov prenasledovali aj vo februári a marci 1944, kedy bez rozdielu veku museli ísť pod nemeckým dozorom kopať zákopy od kameňolomu okolo jaskyne až k Martinčeku.

Nemci za spolupráce Tisovej vlády vyhlásili mobilizáciu dvoch ročníkov vojakov v zálohe. Sústredili ich v kasárňach v Ružomberku a odtiaľ transportovali na práce do Nemecka alebo na južné Slovensko. Vo dne v noci lietali letecké zväzy zo západu a bombardovali blízky front. Od Liptovského Mikuláša na vozoch-koňmo prichádzali evakuovaní občania z východného Slovenska a hľadali pomoc a ubytovanie u našich občanov alebo v susednom Turíku, Martinčeku, Likavke. Pretrvávajú silné nočné mrazy a sneh. Ku stratám na životoch občanov nedošlo.

Lisková bola oslobodená 5. apríla 1944 o 7,oo hodine ráno a v obci za začal nový život. Radosť priniesla aj správa o ukončení II. svetovej vojny.

S úctou prevolávam: Nech žijú naši osloboditelia a večná pamiatka nech sa zachová tým, ktorí obetovali svoje životy pri oslobodení našej vlasti.


Jozef Čapčík – predseda ZO SZPB

autor :	Jozef Čapčík
dátum vloženia :	05.06.2008
počet prístupov:	3397